Moja najväčšia srílanská výzva, najväčšie dobrodružstvo a zároveň najsilnejší zážitok z tohto ostrova – nočný výstup na posvätnú horu Sri Pada, alebo ak chcete Adam’s Peak. O to viac, že som sa na tento trek vydala sama na vlastnú päsť.

Do basecampu, mestečka Dalhousie, pod vyše 2200 metrovou horou som prišla neskoro večer, už po tme. A z okna mojej izby v hoteli som mala dokonalý výhľad na osvetlenú cestičku, ktorá sa v diaľke kľukatila na jej vrchol. Celý čas som si vravela: “Bože, čo si si to vymyslela? Zvládneš to? Naozaj sa chceš vyštverať až na vrchol? Sama?” No niečo vo mne mi vravelo, že musím. O Adam’s Peaku som videla niekoľko dokumentov, čítala v knihách, ktoré mi požičal môj srílanský kamarát Chris a počula toľko zaujímavých príbehov, že som vedela, že moja mesačná cesta po ostrove by nebola kompletná bez tohto výstupu.

A prečo je Adam’s Peak taký výnimočný? Okrem toho, že je druhou najvyššou horou celej Srí Lanky, je zároveň pútnickým miestom pre ľudí hneď niekoľkých vierovyznaní. Budhistov, hinduistov, moslimov i kresťanov. Na samom vrchu hory je totiž chrám s takmer 2-metrovým odtlačkom stopy v skale. Budhisti veria, že je to stopa Buddhu. Hinduisti, že ide o odtlačok nohy boha Shivu. Islamisti a kresťania zase majú za to, že tu stopu zanechal Adam, ktorého uznávajú obe tieto náboženstvá. Táto hora všetkých spája. A traduje sa, že každý Srílančan by aspoň raz v živote mal na túto horu vystúpiť. A keďže ma Srí Lanka a ľudia, ktorých som tu stretla, prijali ako jednu z nich, povedala som si, že je to aj mojou akousi “povinnosťou”.

Výhľad na Adam's Peak z môjho okna. Áno, pešo som prešla odtiaľto až tam na vrchol.

Ráno som sa zobudila a prvé, čo mi napadlo, keď som sa opäť pozrela z okna, bolo, že tá hora je nenormálne ďaleko. Omnoho ďalej, než sa zdala po tme. A strašne vysoká. Vedela som, že už túto noc ma čaká vyše 5000 schodov, ktoré vedú na jej vrchol. No najprv sa budem musieť vôbec dostať k nim. A prečo v noci? Lebo zažiť východ slnka z vrcholka hory je vraj úplne najúžasnejší zážitok. Takže na trek sa chcem, ako mnoho pútnikov, vydať ešte za tmy, aby som stihla byť hore na úsvite. Personál, ktorý som stretla v hoteli, bol dosť prekvapený, že sa chcem vydať na cestu sama. Ponúkali mi, že z hotela vyráža skupinka turistov so sprievodcom, ku ktorej sa môžem pridať, no slušne som odmietla. Dali mi teda aspoň zopár rád, na ktoré nemám zabudnúť. Napríklad, že človeku s bežnou fyzičkou trvá cesta zhruba 2 a pol hodiny, takže mi úplne stačí vyraziť o 2-hej v noci. A že sa mám späť z hory určite vrátiť tým istým Hatton trailom, ktorým pôjdem aj hore. Na horu sa totiž dá dostať hneď niekoľkými cestami a práve táto Hatton, ktorá začína tu v Dalhousie, je síce najstrmšia, no zároveň najkratšia, meria zhruba 7 km. Ak sa na vrchole pomýlim a začnem zliezať Ratnapura trailom, cestu si predĺžim o pekných pár kilometrov a po asi 7 hodinách sa ocitnem v meste Palabadella. Ďalšia informácia, pri ktorej mi takmer zmrzol úsmev na perách, bola, že na Adam’s Peak sa putuje hlavne v sezóne, ktorá trvá od decembra do začiatku mája. Mimo sezónu, kedy počasie pútnikom zväčša nepraje, je chrám na vrchole aj tak zatvorený, cestička naň nie je osvetlená a aj stánky s občerstvením sú pozatvárané. Trek za silného vetra a v hustých lejakoch je teda len pre ozajstných odvážlivcov. Bol 27. apríl! Stihla som to teda len tak tak.

Počas dňa som si bola prejsť trasu od hotela pod kopec, nech potom v noci nezablúdim hneď v úvode. Stretala som množstvo ľudí. Poväčšine miestnych, Srílančanov. A množstvo autobusov, ktoré postupne odvážali domov tých, ktorí už mali výstup za sebou. Míňala som kopec stánkov s hračkami pre deti, suvenírmi ako na nejakom jarmoku. A teplým oblečením. To bola tiež jedna z dobrých rád, čo som dostala – poriadne sa obliecť, lebo na vrchole vraj bude zima.

Baterka, pršiplášť, igelitové sáčky, do ktorých si v prípade dažďa zabalím foťák a mobil, to najteplejšie oblečenie, aké som si na Srí Lanku zbalila a fľašu s vodou som si pripravila už podvečer do ruksaku a o 9-tej už bola v posteli, aby som si pred výstupom aspoň na pár hodín pospala. Bola som ale taká vzrušená z toho, čo ma čaká, že som celé hodiny len pozerala do stropu a zdriemnuť sa mi podarilo len asi na hodinku, kým mi už nezačal vyzváňať budík.

2:00 v noci. Všade tma, s baterkou v ruke si svietim na cestu, nebola som od hotela hádam ešte ani sto metrov, keď tu niečo vybehlo z kríkov a postavilo sa mi do cesty. Na psa primalé, na mačku priveľké, nemotorne sa to hýbalo vždy do tej istej strany, ktorou som to chcela obísť. Až keď som prišla dostatočne blízko, spoznala som v čudnom zvierati dikobraza. Prvýkrát v živote som ho videla vo voľnej prírode. Chvíľu sme sa tak obskakovali, až ho to prestalo baviť a ušiel do kríkov. “To sa mi tá cesta teda pekne začína”, vravela som si a dúfala, že už žiadnu divú zver nestretnem. Celá táto oblasť je totiž úplnou divočinou a v okolitých lesoch sa pohybujú kadejaké zvery. Po chvíli som sa dostala k skale označujúcej začiatok púte a k prvým schodom. Tu som sa zastavila v chráme, kde som nechala pár drobných ako “donation” a jeden z mníchov mi uviazal na zápästie šnúrku, ktorú som počas celej cesty považovala za akýsi symbol ochrany a pomoci pri dosiahnutí cieľa.

Prvá tretina trasy bola prakticky jednoduchá prechádzka cez les, kde sem tam prišiel nejaký schod. Míňala som niekoľko malých chrámov, pagodu, vodopády a pár stánkov, v ktorých predávali vodu a jedlo. O tých som vedela, že budú po ceste, preto som si nebrala som sebou žiadne veľké zásoby. Všetko potrebné sa tu dá kúpiť. Ľudí som stretala málo, takže všetci sme sa medzi sebou zdravili, prípadne prehodili pár slov. Lesnú cestičku lemujú lampy, no občas natrafíte aj na celkom tmavé úseky a baterku som už pre istotu ani neodkladala z ruky. Tá poslúžila aj dvom Češkám, ktoré som stretla a ktoré sa vydali na trek bez vlastnej baterky, no úplné expertky:) Chvíľu som teda svietila aj im. Neskôr sme sa už ale rozdelili. Igelitový sáčok, čo som mala pre prípad dažďa som ale vyťahovala z batoha aj napriek jasnej oblohe. Lebo to by som nebola ja, keby sa mi nepodarilo hneď po prvých 2 kilometroch stúpiť do blata. Tak fajnovo až po členok. Celú tenisku som mala mokrú. Takže stará finta ešte z čias, keď som chodila na túry po Tatrách s rodičmi – nohu do sáčku, nech je v suchu a až tak obuť topánku. Pomohlo. Po tejto “technickej” prestávke som pokračovala ďalej a pozerala sa už len pod nohy.

V druhej tretine trasy ani inú možnosť nemáte. Začína sa totiž prudšie stúpanie a lesná prechádzka sa mení sa neustále kráčanie po schodoch. Tie sú veľmi nerovnomerné, hrboľaté, nižšie, vyššie, niektoré majú aj 30 cm, takže je fakt nutné dávať pozor na každý jeden krok. Frekvencia pútnikov sa zhustila. Prestávky som sa snažila robiť len minimálne. V tejto druhej tretine som si spravila asi len 2-3, vydýchať sa, prehodiť pár slov s okoloidúcimi, doplniť tekutiny a utrieť pot z čela. Bolo mi horúco, dýchať som sa snažila pravidelne a zhlboha. Miestami som cítila naozaj veľké vyčerpanie. Stále len schody, schody a opäť len schody… zdali sa nekonečné. Keď som ale videla po tých istých schodoch stúpať aj naozaj starých ľudí, dokonca malé deti, aj matky s bábätkami na rukách, vedela som, že to musím zvládnuť aj ja.

Posledná tretina trasy bola prekvapivo najviac v pohode, aj keď bola najstrmšia. Cestička sa rozdelila na dve polovice. Jedna pre pútnikov stúpajúcich nahor a druhá pre schádzajúcich dole, takže sa nebolo treba vyhýbať ľuďom. Tú už lemovalo aj zábradlie, ktorého sa dalo pridržiavať a schody boli naozaj veľmi úzke. Obiehať sa bolo priam nemožné, takže stúpate len tak rýchlo, ako najpomalší človek pred vami. Na vrchol som dorazila ešte za tmy. A tešila sa, že som tam vôbec dorazila. Schválne som si vybrala na púť deň v týždni. Hlavne po tom, čo mi Quentin, ktorého som stretla v Unawatune, rozprával, ako šiel na Sri Padu, čo je sanskritský názov Adam’s Peaku, cez víkend. A celkom na vrchol k chrámu sa pre množstvo pútnikov ani nedostal. Ostal zaseknutý niekde tesne pod vrcholom a nijako sa nedalo dostať vyššie. Keď som tam bola ja, ľudí síce bolo dosť, no nebolo to také strašné, ako som sa obávala. Keďže ide o posvätné miesto, všetci sme si automaticky, ako sme stúpili na vrchol hory, vyzúvali topánky a pokračovali bosí. Naobliekaná som bola celkom dosť, no nohy ma v tenkých ponožkách začali už asi po polhodine riadne oziabať. Neostávalo mi iné, len vydržať. Ak sa sem niekedy vyberiete, majte pribalené aj fakt hrubé zimné ponožky.

Stopa Buddhu/Shivu/Adama je tu na vrchole hory ukrytá v malej svätyni. Nesmie sa v nej fotiť, takže mi len musíte veriť, že tam tá stopa fakt je. Videla som ju. Ako všetci pútnici, poklonila som sa pred ňou, dostala požehnanie od mnícha v podobe znaku na čelo a pokračovala východom späť von nájsť si ideálne miesto, z ktorého budem sledovať východ slnka. To sa po chvíli objavilo nad okolitými horami. Prvé lúče začali osvetľovať krajinu a ako sa rozvidnievalo, uvedomila som si, ako som vysoko. A aký neuveriteľný výhľad mám. Bola som očarená a naozaj nedokážem slovami opísať ten magický pocit, ktorý som mala. Každopádne viem, že to bol asi najkrajší východ slnka, aký som kedy videla. Cítila som zadosťučinenie, že ten namáhavý výstup stál za to. Stál za to každý jeden z tých vyše 5000 schodov, ktoré som zdolala a ktoré viedli na toto čarovné miesto.

A ešte jeden magický prírodný úkaz môžete tu na vrchole Sri Pady pozorovať. Keďže hora má pravidelný kónický, teda kužeľovitý tvar, pri dobrej viditeľnosti (čo som ja mala), vrhá na okolitú krajinu krátko po úsvite trojuholníkový tieň. Úkaz trvá len chvíľu a je ojedinelým prírodným divadlom.

Keď som sa po východe slnka už už zberala dole, stretla som partičku miestnych chlapcov, ktorí ma zdržali. “Ešte nechoď, ostaň ešte na procesiu.” Akú? O procesii som, asi ako mnoho turistov, ktorí už kráčali dole schodmi späť do basecampu, netušila. Na vrchole ostali prevažne miestni… a ja. Mnohí držali v rukách kvety. Jeden z chlapcov mi daroval ten svoj. Ostala som teda s nimi a bola svedkom emotívnej procesie okolo svätyne za zvuku hudobných nástrojov, spevu a modlitieb. Veľmi som si to užívala a snažila sa robiť to, čo ostatní. Keď stáli, stála som, keď kľačali, aj ja som pokľakla. Trvalo to necelú hodinu a moje uzimené nohy som si už ani necítila. No neoľutovala som ani na sekundu, že som tu ešte ostala a neodišla hneď po východe slnka.

Cestou dole, samozrejme Hatton trailom, som sa zastavila na kávu v jednom z prvých stánkov s občerstvením. Pravú, srílanskú kávu, šialene sladkú, ledva som ju zvládla vypiť, keďže ja si kávu vôbec nesladím. Ale vedela som, že energiu, ktorú by mi mala dodať, budem ešte potrebovať na zostup dole. Ten mi trval zhruba dve hodiny. Možno by aj kratšie, no neustále som sa musela zastavovať, obdivovať a fotiť prenádherné výhľady, ktoré sa mi naskytovali. Práve počas tejto cesty dole dostali moje kolená najviac zabrať. So svalovkou som rátala, trvala asi dva dni. Ale tá bolesť kolien, to bolo niečo strašné. Ešte v ten deň som si to z Dalhousie namierila vlakom do Colomba, hlavného mesta Srí Lanky, o ktorom blog si môžete prečítať TU (KLIK), takže našťastie som zvyšok dňa väčšinou presedela. A bolesť postupne ustupovala. No spomienka na posvätný Adam’s Peak vo mne ostane večne, o tom vôbec nepochybujem. Lebo tento trek bol naozaj jedným z najúžasnejších zážitkov v mojom živote.

TraFaM

foto: A.T-O

PS1: Keďže počas výstupu bola tma, viac fotografií ako to celé vyzerá, som robila cestou nadol a v článku sú poprehadzované.

PS2: Neverila som vlastným očiam, keď mi appka na záver dňa vypľula tieto údaje :)